reklama

Babo raď – alebo ako sa to dá robiť aj inak

Prvorodičia sú pri narodení dieťaťa veľakrát bezradní. V pôrodnici Vám nikto k dieťaťu nepribalí návod na použitie v 10 jazykoch. A čuduj sa svete, ani pod pazuchou nemá novorodenec lístoček, s návodom na údržbu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Nuž, tu je každá rada dobrá. Žiaľ, ani tá rada nemusí byť vždy výhra. Internet, mama, babka, svokra, švagriná, kamarátka, susedka, teta z obchodu, každá má zaručene plné vrecká „skvelých“ rád, ako sa deti vychovávajú. Veď u nich to fungovalo a ich deti sú tu. No veď toto. Bohužiaľ to „a veď ste tu a nič vám nie je“ nie vždy stačí. Obávam sa, že niečo dôležité tu ušlo. Ten vzťah, medzi matkou a dieťaťom, bezhraničná dôvera, že tu bude pre vás aj keby traktory padali, odpovie na vaše aj nevyslovené priania. Ten vzťah je často narušený, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Začína sa budovať už v momentu, kedy žena otehotnie a rastie s dieťaťom. A pritom stačí tak málo. Stačí načúvať dieťaťu, citlivo a vnímavo pristupovať k jeho potrebám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako teda vychovávať deti „správne“?

Mgr. Katarína Godarská
Mgr. Katarína Godarská 

Na túto a aj iné otázky mi odpovedala psychologička Mgr. Katarína Godarská

Presne tak, každá žena stretne vo svojom okolí mnoho ľudí, ktorí majú patent na tú správnu výchovu. Hlavne mama, svokra, či babička majú vždy pocit, že nám nevyhnutne musia odovzdať svoje skúsenosti, a všetky svoje praktiky, a často sa cítia dotknuté ak my chceme robiť veci inak. Majú pocit, že im tým dávame najavo, že oni to robili zle. Pre predchádzajúce generácie však bol typický pomerne chladný spôsob starostlivosti o deti, súvisiaci so separáciou a inštitucionalizmom. Dieťa malo byť samostatné, naučené na istý systém a pripravené aby sa o neho dokázal postarať ktokoľvek. Tento spôsob starostlivosti následne veľmi vyhovoval našej konzumnej spoločnosti, lebo okolo detí sa tým pádom mohol robiť veľký biznis. Z každej strany sa na nás valí, čo všetko bude dieťa potrebovať- kočíky, postieľky, vibrujúce kresielka, ohrádky, monitory dychu a veľa ďalších „potrebných“ a hlavne drahých vecí. Dieťa však nepotrebuje všetky tieto veci, ale len jednu základnú, milujúcu matku, ktorá je mu vždy nablízku a naplní ho pocitom bezpečia. Tento typ starostlivosti o dieťa je príznačný najmä pre kontaktné, alebo vzťahové rodičovstvo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo je teda to Kontaktné rodičovstvo?

Je to rodičovstvo inak označované aj ako vzťahové či empatické. Všetky tieto pojmy vystihujú jeho dôležité atribúty. Jeho základom je porozumenie dieťaťu a reagovanie na jeho potreby adekvátnym spôsobom bez zbytočného odkladu. Dôležitý je takmer nepretržitý kontakt s matkou, pretože dieťa patrí k matke a akákoľvek separácia neumožňuje napĺňanie jeho základných potrieb (príjem potravy, teplo, bezpečie, istota, spánok, upokojenie...) adekvátnym a zdravým spôsobom. Výsledkom je pocit bazálnej istoty a bezpečia ktoré dieťa získa, vie že v akýchkoľvek stres vyvolávajúcich situáciách sa môže spoľahnúť na matkinu emočnú podporu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ako teda aplikovať v bežnom živote kontaktné rodičovstvo? Aké metódy alebo postupy môžu rodičia pri výchove používať, aby sa mohli takpovediac označovať za kontaktných rodičov?

Dôležité je nevnímať dieťa ako pasívneho a neschopného tvora, ale dôverovať mu, že presne vie čo je pre neho dobré a vie nám to aj jasne naznačiť. Veľmi potrebné je aj vnímať vlastné pocity a intuíciu, nebyť zaťažený rôznymi nezmyselnými informáciami a stereotypmi. Tomuto naladeniu na dieťa pomáhajú konkrétne nástroje, ktoré patria ku kontaktnému rodičovstvu:

  • Príprava na prirodzený pôrod, tehotenstvo a rodičovstvo

  • Vytvorenie počiatočnej väzby po pôrode (bonding)- Dojčenie s láskou a rešpektom, na požiadanie dieťaťa do prirodzeného odstavenia –

  • Fyzický kontakt, nosenie dieťaťa, dotyky, objatia, masáže...

  • Bezpečný a pokojný spánok, emočne aj fyzicky prostredníctvom spoločného spania

  • Reagovanie na plač dieťaťa, je to jeho spôsob komunikácie, od bábätka nemožno očakávať že sa upokojí samé, preto potrebuje empatických rodičov, ktorí mu pomôžu

  • Rovnováha v osobnom aj rodinnom živote, dôležité je byť v pohode

A čo tak notoricky známe otázky „A kedy už bude konečne spať vo svojej postieľke? A to ho chceš do kedy dojčiť? A to ho budeš v tej šatke nosiť až do puberty?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, to sú úplne typické otázky od zástancov „studenej“ výchovy, ktorí majú jasnú predstavu o tom že dieťa by sme nemali rozmaznávať, že väčšinu času by malo dieťa tráviť položené v postieľke alebo kočíku, jesť by malo dostať podľa harmonogramu každé tri hodiny a v polroku by malo byť pripravené na prázdniny u starých rodičov. Keď sú potom konfrontovaní s dieťaťom, ktoré je kojené na požiadanie, prevažne nosené, a spí s mamou v posteli ešte aj v dvoch rokoch, majú pocit že je to nie je v poriadku, že dieťa je rozmaznané či priveľmi závislé na matke a že také zostane prinajmenšom do osemnástky. Ako to teda naozaj je? Vec sa má tak, že dieťa je z evolučného, fyziologického aj psychologického hľadiska nastavené na to, aby bolo po narodení závislé na blízkosti matky. Keď je dieťa napríklad väčšinu času pri matke v nosiči alebo spí vedľa nej v posteli, má splnených mnoho potrieb. Cíti blízkosť, teplo, vôňu matky, tlkot jej srdca ktorý mu je dôverne známy ešte z prenatálneho vývinu, jej chôdza, pohyby a prirodzený rytmus života ho upokojujú a má kedykoľvek k dispozícii prsník a môže sa nadojčiť. Z fyziologického hľadiska je tiež (v prípade ergonomického nosenia) v správnej polohe pre optimálny vývin chrbtice či bedrových kĺbov. Dieťa tu má teda splnené všetky podmienky zdravého psychomotorického a emocionálneho vývinu, zatiaľ čo dieťa, ktoré je prevažne niekde položené, jeho kontakt s matkou je minimálny a tá ho neustále trénuje, aby sa vedelo samé upokojiť, aby vedelo samé zaspať, jeho signály ignoruje alebo interpretuje nesprávne, žije viac-menej v neistote, nevie kedy, kto a ako bude alebo nebude na jeho potreby reagovať. Pre dieťa je však mimoriadne dôležité zažiť uspokojovanie svojich potrieb, chápať určitú predvídateľnosť diania v okolí, mať vytvorenú spoľahlivú bázu, ktorá ho napĺňa pocitom istoty. Je teda úplne prirodzené maximálne citové priľnutie dieťaťa k matke ale aj matky k dieťaťu. Táto vzájomná závislosť však časom vyústi do bezpečnej vzťahovej väzby a dieťa, dostatočne nasýtené blízkosťou a bezpečím sa samé začne prirodzene osamostatňovať, bez toho aby ho to niekto učil. Tu určite mnohí budú namietať, že je príliš dlho čakať dva, tri či štyri roky kým sa dieťa napríklad odsťahuje do svojej izby a bude zaspávať samé. Nie je však podstatné kedy to bude, ale že to prebehne úplne prirodzene, bez nátlaku, stresu, plaču a iných problémov. Stále sa však nájde veľa ľudí, ktorí uprednostňujú „osvedčené“ metódy na to, aby naučili svoje dieťa spať samé vo veľmi skorom veku. Sú založené na tom, že dieťa necháme v postieľke (aj keď plače) postupne stále dlhší čas, až kým plakať neprestane a nenaučí sa samé zaspať. Fungujú v tom zmysle, že výsledok dosiahnete a dieťa uložíte do postieľky a zaspí samé. Ale celý tento proces nie je učením dieťaťa spať, je len o tom, že ho učíme, že na jeho potreby nikto nereaguje, a tak ich časom prestane prejavovať, jednoducho rezignuje. Podobne ako bábätká v detských domovoch, kde sa im dostáva starostlivosť zameraná hlavne na ich fyzické potreby. Je pre nich typické, že takmer neplačú, dokážu preležať celé hodiny bez akýchkoľvek pokusov o nejakú komunikáciu, nedávajú najavo svoju nespokojnosť, strach, nepohodu, potrebu blízkosti, pretože si zvykli na to, že je to zbytočné, keďže na to nikto nereaguje. Tieto deti bývajú citovo deprivované a aj neskôr majú špecifické problémy nadväzovať normálne vzťahy. Preto aj keď sa niekedy môže zdať, že neustále uspokojovanie potrieb našich detičiek je vyčerpávajúce a náročné, stojí to za to, lebo na dobrom základe sa ďalej ľahko stavia, a čím hlbšie položené budú základy vášho vzťahu, tým jednoduchšie budete prekonávať všetky úskalia, ktoré život prinesie.

Kedy by s ním mala teda mamička a otecko začať?

S kontaktným rodičovstvom je najoptimálnejšie začať už v tehotenstve. Základy bezpečnej vzťahovej väzby vznikajú už totiž počas vnútromaternicového vývinu. Prostredníctvom toho ako matka bábätko vníma, teší sa na neho, rozpráva sa s ním, tiež toho aké emócie voči nemu prežíva a ako sa na neho pripravuje, sa vzťahová väzba utvára už počas tehotenstva. Najintenzívnejšie v posledných troch mesiacoch a nesmierne dôležitý je aj pôrod a prvé okamihy po pôrode. Vtedy sa deje veľa kľúčových vecí pre dvojicu matka – dieťa a ich vzájomný vzťah. Toto sa ale netýka len mamičky. Vzťahovú väzbu s dieťaťom si buduje aj otecko a tiež môže začať už počas tehotenstva. Môže sa bábätku prihovárať, dotýkať sa bruška. Dieťatko tak po narodení bude poznať nielen svoju mamu, ale aj oteckov hlas.

Je aj spôsob ako diagnostikovať druh väzby medzi dieťaťom a matkou?

Diagnostická metóda na určenie typológie vzťahovej väzby sa opiera o to, že deti okolo roka majú už obvykle vyprofilované správanie súvisiace so vzťahovou väzbou. Táto metóda spočíva v testovej situácii, kde sa nachádza matka, dieťa a jedna cudzia osoba v laboratórnej miestnosti. Matka sa má s dieťaťom hrať, potom miestnosť opustiť na 3 minúty, znova sa vrátiť a znova miestnosť na 3 minúty opustiť. Za takýchto podmienok sa pozoruje typické správanie dieťaťa, na základe ktorého je možné určiť konkrétny typ vzťahovej väzby. Sú však aj ďalšie metódy, prostredníctvom ktorých vieme určiť typ vzťahovej väzby aj u starších detí, adolescentov, alebo u dospelých. Je to veľmi dôležité, pretože narušená vzťahová väzba je rizikovým faktorom mnohých psychiatrických a psychosomatických ochorení. Od vzťahovej väzby závisí aj schopnosť človeka zvládať stresové a záťažové situácie počas celého života a aj ako budeme prežívať blízke vzťahy. Vzťah s rodičom sa totiž ukladá ako akási mentálna reprezentácia, a aktivuje sa znovu v ďalších vzťahoch ktoré prežíva.

V akých situáciách alebo prostredí dochádza k narušeniu väzby? A je spôsob ako „narušenú“ väzbu „opraviť“?

Vývin vzťahovej väzby sa niekedy „nepodarí“ a môžu vzniknúť rôzne poruchy vzťahovej väzby alebo rôzne vzorce dezorganizovanej väzby. Môže k tomu dôjsť vtedy, ak:

  • je dieťa umiestnené v ústavnej starostlivosti a chýba mu vzťahová osoba, nikto nie je pre neho emocionálne dostupný

  • má dieťa rodičov, ktorí sami sú zaťažení nejakou nespracovanou traumou, či už je to zanedbávanie, rôzne formy násilia, smrť blízkeho, potrat či narodenie mŕtveho dieťaťa

  • ak dieťa zažije od svojej vzťahovej osoby fyzické či emocionálne násilie, zanedbávanie, ponižovanie, alebo zažije takéto násilie medzi viacerými osobami pre vzťahovú väzbu

  • dieťa zažíva časté odlúčenie od svojej vzťahovej osoby, hlavne ak nemá dostatok času pre adekvátnu rozlúčku

Okrem týchto porúch poznáme aj rôzne typy vzťahovej väzby (okrem bezpečnej vzťahovej väzby), ktoré síce nie sú označované ako patologické, ale nesú so sebou tiež isté riziká. Takáto väzba vzniká vtedy, ak:

  • vzťahová osoba v stresových situáciách, ktoré aktivujú potrebu vzťahovej väzby svojmu dieťaťu sprostredkúva, že by si malo poradiť samo, zaujíma ju teda predovšetkým autonómia dieťaťa (neistá-vyhýbavá väzba)

  • ak vzťahové osoby reagujú na signály dieťaťa niekedy pozitívne, poskytnú mu ochranu a bezpečie a inokedy ho odmietnu (neistá-ambivalentná väzba)

Dôležité v tomto kontexte je aj to, že vzorce vzťahovej väzby sa prenášajú z generácie na generáciu. Ak sú rodičia bezpečne naviazaný na svojich rodičov, zvyčajne disponujú dostatočným jemnocitom aby dokázali primerane reagovať na signály dieťaťa a vytvorili s nim opäť bezpečný vzťah. Je veľmi dôležité pracovať na tom už počas tehotenstva, naučiť rodičov jemnocitné spôsoby správania, aby sa tento bludný kruh odovzdávania vzorcov preťal. Poruchy väzby u detí sú riešiteľné prostredníctvom psychoterapie, ktorá je vhodná aj pre samotných rodičov, ktorí majú vlastné nespracované traumy, aby sa predišlo ich odovzdávaniu ďalej.

Mamičky, ale aj oteckovia sa chcú často uisťovať že vychovávajú svoje deti dobre, že pre ne robia to najlepšie. Ako sa uistiť či svoje dieťa vychovávam „správne“?

Ani na túto otázku jednoznačná odpoveď neexistuje, ak však svoje dieťa budeme vychovávať s láskou, nehou a rešpektom k jeho potrebám a k jeho osobnosti je to tá najlepšia cesta. A hoci sa nám nie vždy všetko môže dariť podľa našich predstáv a často prídu chvíle, kedy budeme mať pocit že sme zlyhali, dieťatku postačí aj naša veľká snaha, ktorú vie oceniť. A hoci sa tento spôsob starostlivosti môže zdať niekedy náročný, opak je pravdou. Je taký prirodzený a prinesie vám toľko prekrásnych okamihov hlbokej lásky, vzájomnosti, pochopenia a splynutia s vaším dieťatkom, že keď objavíte jeho čaro, už nikdy nebudete chcieť robiť veci inak. Dáte svojmu dieťatku ten najlepší základ do života a tiež položíte základy vášho vzájomného vzťahu. A táto investícia sa vám neskôr mnohonásobne vráti :)

Použitá literatúra:

HAŠTO, J. 2005. Vzťahová väzba, ku koreňom lásky a úzkosti. 1. vydanie. Trenčín: Vydavateľstvo F. 2005. 300 s. ISBN 80-88952-28-x

LANGMEIER, J., MATĚJČEK, Z. 1974. Psychická deprivace v detství. Třetí, doplnené vydání. Praha: Avicenum. 397 s

CASSIDY, J., SHAVER, P. R. 2008. Handbook of Attachment [online]. Druhé vydanie. New York, London: The Guilford Press. 2008. 367 p. Dostupné na: http://vydavatelstvo-f.sk/

BRISH, K. H. 2011. Bezpečná vzťahová väzba. Trenčín: Vydavateľstvo F. 2011. 150s. ISBN 9788088952671

Anna Kališová

Anna Kališová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matka, žena, tanečnica, tanečná lektorka. Občas v opačnom poradí :) Zoznam autorových rubrík:  deti a materstvoTanecSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu